meniny má Tadeáš, zajtra Adriána
dejiny Podhradia

Nasledujúci text je úryvok zo Zlatej knihy Bratislavy, autorom ktorej je historik Pavel Dvořák. Bol tiež uverejnený v Národnej obrode 27. júna 1991 pod názvom Tvár mesta – rozprávanie o tom, ako bola zničená stará Bratislava a ako jej vrátiť život.

Text je uverejnený so súhlasom autora:


          Nielen človek, ale aj mesto môže mať svoj príbeh hodný hoci románu. Aj Bratislava má taký príbeh - drámu, či skôr tragédiu, lebo je to príbeh tragicky boľavý, nezhojený, nie však bez nádeje: možno naozaj nadíde čas, keď sa aj v Bratislave slovo a najmä čin vráti ľuďom zapáleným, ale aj znalým, ľuďom s úctou k minulosti a vierou v budúcnosť.

 

          Dejiny Bratislavy sa rátajú na tisícročia, Kelti, Rimania, starí Slovania, ale to všetko teraz nechajme bokom, lebo vtedajšiu tvár mesta si nemožno predstaviť. Zmizla prakticky bez stôp. Lepšie je to so súčasnou Bratislavou, lebo o tej vieme aspoň toľko, že sa začala tvoriť ako skupina osád, z ktorých Staré mesto nebolo dlho najvýznamnejšie. A už vôbec nie najstaršie. História sa začala na Podhradí: malo viacero častí: najstaršiu Vydricu (v 10.-11. storočí len neveľkú rybársku dedinku), osadu svätého Mikuláša (s menom podľa dodnes stojaceho kostolíka) zvanú tiež Schlossberg, o niečo mladšie židovské geto (židovňa), Zuckermandel (pred Vydrickou bránou), Hausbergel (Červený kríž) a Zámockú ulicu budovanú v okolí novej cesty na hrad (z roku 1630). Súvislý prstenec osád okolo hradu bol pôvodne poddanskou obcou, od roku 1713 samostatným trhovým mestečkom (s veľkými výsadami od Karola VI).

 

          Okrem Podhradia a slobodného kráľovského mesta jestvoval celý rad ďalších menších dediniek, osada svätého Michala (pred dnešnou Michalskou bránou), osada svätého Vavrinca (v dolnej časti námestia SNP), Pekná Ves (Széplak, Schöndorf) v priestore Obchodnej ulice, Blumenau (v okolí blumentálskeho kostola), o niečo vzdialenejší Sellendorf a viaceré ďalšie, dnes často jestvujúce ako osobitné mestské časti.

 

          Staré mesto tvorila pôvodne skupina opevnených domov s vežou, hrádkov, z ktorých každý sa musel dokázať obrániť, postarať sa sám o seba, lebo mestské hradby postavili až oveľa neskor. Lenže ani potom, keď si ich mesto vybudovalo a stále spevňovalo, ba ani potom, keď mu Ondrej II. roku 1271 udelil až nezvyčajne veľké výsady (platili takmer 600 rokov!), ani potom, sa okolité obce neprestali rozvíjať, žiť, a to často na vysokej úrovni s palácmi a veľkými kostolmi.

          Prečo to treba pripomenúť?

          Lebo stará Bratislava, to nie je len Staré mesto. Bolo aj mesto staršie a najstaršie a ten kto to nevezme na vedomie, nechápe celkom nič a treba mu vziať slovo (hoci dnes už je vlastne neskoro).

 

          Sídlo kráľa

 

          Stredoveká Bratislava rástla pomaly, nové domy len postupne zapĺňali niekdajšie dvory, záhrady a preluky, nafukovala sa ako gumený balón, ale prasknúť nemohla, mala pevné hradby a tak iba kde-tu vyfučala a vytvárala predmestia chránené vonkajšou hradbou s bránami, ako dokladajú názvy niektorých ulíc (Palisády, Kozia brána).

 

          Situácia sa zmenila, keď Mária Terézia mesto povýšila na sídlo kráľa. Vyslala do Bratislavy manžela najmilšej dcéry Kristíny Alberta Saského s titulom miestodržiteľa a honorom uhorského kráľa. Bratislava získala lesk i význam naozajstného hlavného mesta, so všetkým, aj so šľachtou, ktorá sa vždy tisla na kráľovský dvor, v tomto prípade o to ochotnejšie, že sa v Bratislave veľmi často zdržiavala sama cisárovná. Nejde len o plesy a koncerty, slávnostné predstavenia a ostatné veci, čo sa tak ľahko pominú, ale aj paláce, hostince, kaviarne, divadlo, obchody, dielne, trhy, konjunktúru s množstvom práce a príležitosti zbohatnúť.


          Svedectvo nelásky

 

          V meste (ale aj na Podhradí a na predmestiach) sa veľa stavalo (z tých čias pochádzajú takmer všetky dodnes stojace paláce i novoveké kláštory), ale aj búralo. Z rozhodnutia cisárovnej zmizli mestské hradby a priekopy plné špiny, počas niekoľkých rokov aj masívne mestské brány, mosty, bašty a veže, a ak sa to udialo v toľkej rýchlosti (búrať sa začalo roku 1775 a o päť rokov sa už kráľovský pár odsťahoval) a tak dôsledne, že zvýšila len Michalská brána (s priľahlým komplexom opevnenia), sotva to bola len nutnosť, snaha vyslobodiť mesto z dusivého zovretia hradieb, asi aj súboj nového so starým, prisťahovalcov so starousadlíkmi, mešťanov a šľachty, ktorá nenávidela staré kamenné múry, lebo to boli symboly mestskej nezávislosti, slobody, stáročných výsad, sily a bohatstva.

           Prečo treba pripomínať udalosti, ktoré sa diali pred štvrťtisícročím?

          Lebo masové ničenie starého bolo už vtedy prejavom nelásky, a to sa nezmenilo ani v budúcnosti. Bez tohto faktu nemožno pochopiť ani dnešnú tvár mesta.


          Geto chudoby


          Roku 1851 sa takmer 600-ročné oddelenie Podhradia a mesta skončilo. Stavebne rozdiel fakticky už nejestvoval, no so zrušením poddanstva zmizol aj administratívne, dokonca aj židovské mesto zostalo jestvovať už len na základe tradičných dobrovoľných zväzkov.


          Z niekdajšieho Podhradia vznikol štvrtý mestský obvod. Tereziánska štvrť, ktorá mala už vtedy tú istú ako v rokoch po oslobodení. Okrem iného to značilo definitívny koniec starej slávy. Šľachta sa odsťahovala, bohatší Židia presídlili do mesta a tak sa aj paláce zmenili na nájomné byty. Takmer všetky prestavali na pavlačové, aby sa v nich mohli spraviť (Bratislava bola v tých časoch preľudnená) byty chudoby s jednou-dvoma miestnosťami bez vodovodu, s latrínou na dvore, prinajlepšom na chodbe alebo v pavlači. V jednej izbe bývali často aj štyri rodiny.


          Niekdajšie Podhradie sa stalo útočiskom najbiednejších, getom najchudobnejších, so všetkým, čo k tomu patrí, zlou povesťou a opovrhnutím. Bolo špinavé, ošarpané, nebezpečné a nerestné. Slovo „vydrica“ sa napríklad stalo synonymom pre nevestinec, lebo verejné a oficierske bordely i pokútne maloživnosti sa rozšírili do vari všetkých ulíc Podhradia.


          Podhradie prestalo mať hodnotu najstaršej časti mesta, prestalo mať vlastne akúkoľvek hodnotu. Nik ho neľutoval, nešetril. Mestskí urbanisti sa ho usilovali zbaviť. Ešte v 19. storočí ho na juhu celkom bez citu obkrojili vysokým násypom električky, za ktorým ako v hlbokej jame zmizli škaredé a ešte vždy krásne domčeky. Priamo v centre premenili tereziánsku kasáreň na dymiacu vojenskú pekáreň s továrenským komínom, postavili hasičskú zbrojnicu a továreň na ľad.


          Novšie dejiny nelásky


          Roku 1919 sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska. Do Bratislavy prišlo Šrobárovo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska – fakticky prvá slovenská vláda – a s ňou už síce nie tereziánska šľachta, ale česko-slovenskí úradníci, noví ľudia, Slováci z vidieka a Česi. Dejiny ako keby sa opakovali. Uhorská Bratislava demonštrovala svoju nenávisť voči novopríchodzím a tí jej nezostávali nič dlžní. Bojovalo sa raz otvorene a inokedy skryto, vždy nekrvavo, ale s plným nasadením ideologickej munície. Na jednej strane stáli tradície, na druhej budúcnosť. V mene Budúcnosti zmizli vzácne patricijské domy pred Michalskou bránou a vznikol Baťov topánkový palác, zmizol pálfyovský dvor aj so záhradami a vyrástol Svoradov internát, funkcionalistické stavby uprostred historickej zástavby: dnešný Dom novinárov na Októbrovom námestí, domy pri dnešnom ústí tunela, právnická (dnes bohoslovecká) fakulta na Kapitulskej ulici a desiatky ďalších. Na konci 30. rokov sa dokonca rozhodlo o zbúraní hradu (mala ho nahradiť novostavba Krajinského úradu). Už sa vykopali prvé geologické sondy a prácu zastavil iba rozpad republiky.


          Republika zanikla, neláska zostala. Zbúranie Podhradia bola „čoraz naliehavejšia úloha nového režimu“. Citát je zo sprievodcu mestom z roku 1942, v ktorom sa ďalej píše: „Z väčších stavieb je na programe dokončenie úpravy a výstavby Karloveskej cesty ako poslednej ešte nevybudovanej výbežnej cesty a cesty do vnútra mesta. Táto úprava vyžaduje si v úseku na Podhradskom nábreží v dĺžke asi 100 metrov radikálnejší zásah regulačný, nakoľko v tomto úseku načim veľkú čiastku starých domov zbúrať.“


          Zánik židovne


          Už sme o tom hovorili: noví ľudia odmietajú staré. Na Podhradí o to väčšmi, že išlo o neuveriteľne schátralú, zbedačenú mestskú štvrť. Niesla navyše príhanu „židovne“, čo v tých časoch nebolo bezvýznamné, lebo šlo o domov ľudí, ktorých sa nový štát rozhodol zbaviť.


          Prvá ukážka ako sa to bude robiť, prišla z Petržalky, ktorú ešte v roku 1938 obsadili Nemci. Pochytali tam všetkých Židov a bez jedla, pitia a najzákladnejších potrieb ich vyviezli na pustý dunajský ostrov.


          Už o pol roka sa násilie nasťahovalo aj na ľavý breh Dunaja. Príslušníci Hlinkovej gardy demolovali synagógy, cintoríny, prezerali byty, rabovali. Židov bili, brali im diplomy, peniaze, telefóny, rádiá. Roku 1941 ich vyháňali už aj z bytov a podnikov, v marci 1942 sa začala ich deportácia. Ešte v tom istom roku vyviezli aj 6000 bratislavských Židov. Nebolo zľutovania nad ľuďmi a ani nad ich domovmi. Ale to druhé sa už dotýkalo celého Podhradia.


         V roku 1942 vypísali súťaž na budúce univerzitné mesto. Priamo v preambule sa uvádzalo, že vzišla z dvoch súrnych verejných akcií, a to po prvé z potreby vytvoriť riadne, moderným požiadavkám vyhovujúce univerzitné mesto a po druhé z potreby asanovať „hygienicky nemožnú a z väčšej časti zosypaním sa hroziacu štvrť na hradnom návrší a podhradí.“


           A nebol to zámer bezvýznamných ľudí:

          Nakoľko súčasne s otázkou vyhľadania primeraného staveniska pre budovy vysokých škôl vznikla aj potreba asanácie od stáročia zanedbanej hygienicky nemožnej štvrti okolo Židovskej ulice, ďalej na podhradí a konečne aj na samotnom hradnom návrší, z iniciatívy pána predsedu vlády dr. Tuku rozhodnuté bolo vyššie spomenuté dve otázky spojiť a vysokoškolskú štvrť vytvoriť na tomto asanovanom území, ktoré polohove a výtvarne ovláda celé hlavné mesto Slovenska,“ uviedol hodnotiaci článok v Eláne.


          Do súťaže sa zapojilo 24 architektov, traja zo Slovenska, dvaja z Protektorátu, traja z Talianska a 16 z Nemecka.


          Hrad treba zbúrať


          „Verejnosť iste bude zaujímať otázka, ako riešili jednotliví súťažiaci otázku bratislavského hradu. Bratislavské obyvateľstvo a hádam aj obyvateľstvo celého Slovenska by sa azda nerado lúčilo s panorámou bratislavského hradu, ktorá patrí k predstave Bratislavy. Výsledok súťaže nám ukazuje, že väčšina odborníkov z celej Európy dávala prednosť výstavbe novej dominanty miesto zachovania terajšej zrúcaniny hradu. Len celkom ojedinele a to aj projektanti, ktorí celú koncepciu otázky riešenia daného programu mylne chápali, konzervujú, prípadne reštaurujú terajší hradný objekt.“

          „Porota dospela k presvedčeniu, že zrúcaniny hradného objektu v dnešnej forme nie je možné zachrániť. Je v zásade aj proti stavbe historickej kópie.“


          Podhradie nedostalo nijakú šancu:

          „Veľká časť domov je už dnes v takom stave, že hrozí zrúcaním alebo je zo stránky hygienickej natoľko chybná, že ich obývanie bolo z policajno-bezpečnostných dôvodov zakázané.“


          Dôležitá je táto časť článku z Elánu:

          „Terajšie obyvateľstvo v dotyčnej oblasti nemusí byť preto znepokojené, keďže až do konca vojny v nijakom prípade nebude zbúraný ani jeden taký dom, ktorý je so stránky hygienickej a bezpečnostnej obývaniaschopný.“


          Poprava Podhradia sa teda odložila, princíp však fungoval: Bratislava novej Slovenskej republiky s novými ľuďmi, hodnostármi a úradníkmi odmietala tradičnú Bratislavu Maďarov, Židov, Čechoslovákov a koniec-koncov aj Nemcov: božstvo Budúcnosti trvalo na svojej tradičnej obeti.


          Umiera, ale stojí


          Zmenilo niečo na tejto schéme oslobodenie s novým režimom a novými ľuďmi? Celkom nič. Skaza navyše pokračovala samospádom. Vari najlepšie ju bolo vidno na hrade. Ešte v roku 1940 sa dalo prejsť po hlavnom schodisku až na najvyššie poschodie, o desať rokov bolo z prízemia vidno oblohu. Aj Podhradie dostalo svoje: niektoré domy spadli samé od seba, iné zbúrali bomby a pri prechode frontu delostrelecké granáty (Nemci si na hrade urobili pevnosť), veľa zhltla ešte za Slovenského štátu stavba tunela, ale ulice si aj naďalej zachovávali svoj vzhľad. Horšie však bolo, že Podhradie stratilo gazdu. Židov vyvraždili, Nemci ušli alebo ich vysídlili a aj zvyšných majiteľov znárodnili. O stavby, ktoré volali po neodkladnej údržbe, sa staral štát, teda nik a aj načo, keď sa aj tak rátalo s ich demoláciou. Na tejto idei sa nezmenilo nič. O to menej, že do mesta sa po tisíckach sťahovali noví ľudia a pre nich bolo Podhradie už len špinavou a hnilou hanbou, ktorej sa treba zbaviť čo najskôr. A aj sa tak dialo. Niečo sa zbúralo pri budovaní výpadovky a niečo pri dokončovaní tunela. Všetko v mene Budúcnosti. Vežiaky postavené pri tuneli, ktorým padol za obeť celý koniec Žižkovej ulice, mali ukázať, aká bude krásna a svetlá.


          Nekrvavá obeť svetlej Budúcnosti

 

          Do úzkych uličiek čoraz častejšie vchádzali demolačné čaty, nič nešanovali, murivo brali aj s mrežami určenými do múzea, zrútili strop, ktorý pochoval stenu, kde pod omietkou boli skryté údajne Petöfim vlastnoručne napísané verše, zmizol podhradský maják, ktorý kedysi osvetľoval pontónový most, zmizol dom, kde pekár Korče piekol svetoznáme orechové a makové bratislavské rožky a ďalší, kde cukrár Čazim Razim ponúkal zmrzlinu nekonečnému radu záujemcov, zrúcal sa dom č. 46 na Vydrickej ulici, hoci v ňom boli zachované zvyšky pevnosti a slávneho Kempelenovho vodovodu. Na Zámockej ulici zrúcali opustenú synagógu.


          Mesto na odpis

 

          Plán územného rozvoja mesta z roku 1964 s Podhradím v podstate už ani nerátal, južná časť bola celkom odpísaná keď sa začal stavať Most SNP, rúcalo sa do radu. Dokumentácia výskumu, ktorý vykonal Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, zaplnila 12 zväzkov naplnených údajmi o zničení pamiatkovo chránených budov. Zanikli uličné línie založené v časoch gotiky a renesancie, všetko od Rybného námestia až ku Grasalkovičovmu palácu.


          Roku 1974 bol most hotový a paradox, ktorý sa ukázal, bol až neuveriteľný. Obnovila sa niekdajšia deliaca čiara medzi historickým mestom a Podhradím, odkrylo sa dokonca aj staré mestské opevnenie, rušná komunikácia ešte zdôraznila rozdelenie, lenže na druhej strane nezostalo takmer nič. Z Vydrice niekoľko domov, zo židovne domy na začiatku a jeden na konci, zo Zámockej ulice kus starého pálffyovského múru, z Zuckermandlu nič. Hrad bol síce opravený, upravený do podoby najväčšieho rozkvetu, ale úplne sa oddelil od mesta, stratil prirodzenú kontinuitu, stal sa svetom sám osebe, pyšným sídlom nových feudálov. Stáročia vytváraný celok sa rozpadol, vznikol nesúrodý komplex bez kompozičného vzťahu, bez rešpektovania historických súvislostí a daností.


          Chodiace tiene

 

          Bratislavčania mali roky na to, aby si zvykali na ničenie a zvykali si o to ľahšie, že ich systematicky vyháňali. Staré mesto sa plánovite vyľudňovalo, starých Prešpurákov sťahovali do Petržalky a na ďalšie miesta, kam kedysi chodievali len na výlety. Každý odpor bol márny, a tak sa do vyľudnených štvrtí vracali už len na sentimentálne prechádzky, ako „tiene“ (tak to na besede s architektmi charakterizoval jeden z nich). Pod zámienkou obnovy sa rúcali celé domy, prístavby, rúbali sa staré stromy; protesty sa umlčovali, niekedy drastickým spôsobom. Z výstavy usporiadanej k 40. výročiu oslobodeniu Bratislavy sa napríklad museli vyradiť staré obrazy niekdajšej Bratislavy ako ideologicky závadné.


          Ničenie pokračovalo neuveriteľným tempom. A ako inak, keď sa Bratislava mala stať najprv väčšia ako Brno, potom polmiliónovým, v perspektíve dokonca miliónovým veľkomestom. Na realizáciu chorobne hypertrofických predstáv privážali do mesta nových ľudí po desaťtisícoch, stavali pre nich nepekné paneláky na miestach rozrumených obydlí starousadlíkov, budovali sa nové fabriky, ktoré ešte kazili už aj tak katastrofálne životné prostredie. Zmizla Petržalka, Karlova Ves, rúcalo sa v Dúbravke, Prievoze, no aj priamo v meste: ulice Zámocká, Vysoká, Dunajská, Čs. armády (dnes Špitálska), Kamenné námestie, Suché mýto, zmizlo idylické nábrežie, likvidácia hotela Carlton bola pripravená do najmenších podrobností, v likvidácii Obchodnej ulice architekti ešte len súťažili, ba narušila sa aj Kapitulská ulica, hoci Staré mesto vyhlásili za pamiatkovú rezerváciu.


          Aj to bolo príznačné. Hovorilo sa o pamiatkovej starostlivosti, o zákone najlepšom na svete, ale pamiatkári museli podpisovať ortieľ za ortieľom. Je pravda, že občas sa niečo opravilo, často aj rozsiahle krásne objekty. Impulzom obnovy Starého mesta sa mali stať oslavy 700 rokov mestských privilégií. Zrodil sa miliardový projekt, ktorý rátal s obnovou tzv. korunovačnej cesty (obdoby pražskej kráľovskej cesty) kolektormi na inžinierske siete, kalkulovalo sa s možnosťou rekonštrukcie Devínskeho hradu. Krásne plány, ale nič pre ľudí. Z trasy korunovačnej cesty sa napríklad mali vysťahovať (vraj dočasne) obyvatelia všetkých opravovaných domov.


          Do tejto situácie prišla revolúcia. Nové vedenie mesta zastavilo najkrutejšie projekty. Ľudia, ktorých to zachránilo od sťahovania si oddýchli, ale tým, čo sa vrátili z emigrácie, - niektorí po desiatkach rokov, - tým sa naskytol neuveriteľný až apokalyptický pohľad na mesto, v ktorom kedysi žili...

 

Novinky
Anketa






© OI Obnovme Podhradie! 2010