meniny má Dušan, zajtra Iveta
kauza Podhradie
29.2.2012

AD: Vydrica je mŕtva, nech žije Vydrica!

Reagujem na článok Fera Guldana uverejnený v denníku SME 9. 2. 2012.

 Začnem tam, kde Fero Guldan skončil. Zadefinoval gýč: čo sa tvári ako niečo, čím nie je. Z kontextu článku vyznieva, že občania, ktorí túžia po historickej rehabilitácii územia a radšej by videli historické repliky vzácnych meštianskych domov a kúrií, vlastne túžia po gýči... Téma gýča v umení nie je jednoduchá a čudujem sa F. Guldanovi, že sa do nej tak jednoducho a priamočiaro púšťa. Zvlášť ak ide o architektúru, o vytváranie verejného priestoru a životného prostredia, v ktorom by sa mala verejnosť dobre cítiť. Všetky doterajšie ankety a petície týkajúce sa dostavby barbarsky zbúraného Podhradia skončili jednoznačne v prospech historickej dostavby (cca 80:20). Že by boli Bratislavčania nekultúrni gýčiari? Alebo chcú mať iný pocit v priestore, chcú konečne sceliť jazvy nekultúrnych zásahov v architektúre a urbanizme Bratislavy a konečne obnoviť historickú panorámu mesta a hradu!

Na priblíženie adekvátnosti tohto riešenia nájdeme príklady v zahraničí. Nemusíme chodiť ďaleko, stačí Praha. Unikátna pražská panoráma by nikdy nebola tým, čím je, bez Chrámu sv. Víta. Nikto si ale neláme hlavu nad tým, že práve veže tohto chrámu aj hlavná loď s priečelím sú len „bezduché pseudogotické výplody 19.storočia“. Je to niečo, čo sa tvári ako gotika, ale ňou vôbec nie je! Dovolím si tvrdiť že až 99 % pražských občanov je hrdých na túto dostavbu z rokov 1873 – 1929, keď bol chrám slávnostne vysvätený. Alebo historizujúca architektúra Budapešti. Tá je opäť vystavaná v 19. a 20. storočí. Konkrétne veža Chrámu sv. Mateja, budínsky hradný palác, svätoštefanská bazilika a iné historizujúce napodobeniny múzeí, staníc, divadiel, akadémie vied. Nedá mi nepripomenúť aj britský Parlament a veže Westminsterskej katedrály aj s celým priečelím, Tower Bridge, Buckinghamský palác – to sú len „primitívne pseudogotické, pseudorenesančné prejavy alebo iné neoizmy úpadkového prúdu 19. storočia“.

Z tejto malej exkurzie je jasné, že také jednoduché a priamočiare to s gýčom a replikami asi nebude. Skôr by bolo namieste sledovať, prečo sa ľudia dobre cítia práve pri tejto architektúre, prečo státisíce turistov vyhľadáva zážitky tohto typu. A zároveň si položiť otázku, či v Bratislave chceme, aby si malá skupina architektov a developerov presadila svoje názory a nápady napriek tomu, že väčšina bežných občanov sa lepšie cíti v architektúre ľudskej mierky, v architektúre, ktorá navodí atmosféru jedinečnej Bratislavy overenú niekoľkými stáročiami?

V prvej časti článku sa F. Guldan vyjadruje k procesu, ktorým prešiel súčasný návrh na riešenie Podhradia. Poukazuje na transparentnosť a odbornosť a na zapojenie všetkých relevantných zložiek do procesu. S týmto názorom zásadne nesúhlasím. Už od roku 2002 sa aktívne usilujem, aj s ďalšími občanmi, o záchranu a obnovu historického Podhradia. Základným javom celého procesu bolo práve nerešpektovanie verejnosti a neakceptovanie občianskych požiadaviek. Verejnosť si musela sama organizovať diskusné stretnutia, aby mohol zaznieť jej hlas, musela v médiách informovať o netransparentných súťažiach, ku ktorým nebola prizvaná ani ako pozorovateľ. Výsledok sa pritom výrazne týka všetkých občanov Bratislavy!

Taktiež by sa dalo polemizovať o odbornosti tohto procesu, ak ani doteraz nie sú schválené Zásady pamiatkovej starostlivosti a ochrany mestskej pamiatkovej rezervácie. Celé Podhradie sa nachádza v pamiatkovej rezervácii, čo je najvyšší stupeň ochrany územia, a napriek tomu tvorba a schválenie územného plánu zóny (ÚPZ) sa „zaobišli“ bez tohto zásadného dokumentu. V samotnom procese schvaľovania ÚPZ sa nerešpektovali pripomienky tej väčšiny občanov, ktorá chcela obnovu historických štruktúr, rekonštrukciu vzácnych budov a celkovú rehabilitáciu územia. Schvaľovanie ÚPZ bolo až natoľko „demokratické“, že úrady v ňom zakotvili presne opačnú podmienku – aby nová zástavba bola založená na princípoch moderného urbanizmu a architektúry. Potom sa nemožno čudovať, že výsledky súťaží a predložené návrhy nevyjadrujú žiadne súvislosti s pôvodným Podhradím, že navrhnuté objekty nekomunikujú s historickou štruktúrou a hradným kopcom, ktorý skôr narúšajú, a vlastne by mohli stáť kdekoľvek v Bratislave. Napríklad na Bajkalskej ulici.

             Verím však, že kým sa prvé buldozéry nezahryznú do hradného brala v mene modernej a mohutnej zástavby, je ešte stále nádej pre oveľa citlivejšie a ľudsky prijateľnejšie riešenie Podhradia.

 

Matej Vagač, občianska iniciatíva Obnovme Podhradie, www.bapodhradie.sk  , 12.2.2012



Novinky
Anketa






© OI Obnovme Podhradie! 2010